ArsenMoriendi

"Pusť ma!" Zakričí moja fantázia a šklbe sa v zovretí. "Chcem tvoriť!" "Vydrž!" Odvetím nevrlo a zahrabem ju pod nariadenia spoločnosti. Bavím sa len tak, ako mi dovolí spoločnosť, hovorím tak, učím sa podľa nej. Tvorím si v nej vzťahy, obmedzené zásadami, čo sa má a čo nie. Faloš, afekt, umelosť. Večer - pod ťiažou viečok a masky, tisnúcej sa mi na tvár, na hruď , na srdce - ozýva sa znova fantázia. Tentoraz sa snažím pustiť ju z jej islných reťazí, budovaných rokmi jej potláčaním. "No tak! Stoj rovno!" Hreším ju a rozväzujem uzle z reťazí, ktorými je spätá. Na pomoc mi príde Múza s kliešťami v ruke. V tých farebných bavlnených šatách vyzerá nemiestne s kliešťami v ruke, ale fantázii to pomôže a ako sa v jednom momente zmietala v reťaziach, odrazu vyletela a rozhýrila myseľ farbami, obrazmi, vetami. Explózia farieb, ohňostroj obrazov, nádoba viet. Fantázia sa nespútane hnala celým mojim telom. Púšťam opraty aj hnedému žrebcovi - predstavivosti. nechávam sa unášať sebou a tým, čo mám od narodenia zakorenené v srdci. Usmievam sa na zelený les, zurčavý potok, hnedého žrebca, kostol so zvonicou, nebeské vtáky, a na všetko, čo moja fantázia vytvára. Unavene zívnem a potrasiem si s ňou ruky. opäť chytím predstavivosť do rúk, zatiahnem uzdy a zabrzdím ju niekde na Anglických poliach. Múze zakývam a jemne ju vysotím z mysle, za vysoký, nepriehľadný múr, vystavaný proti mojej prirodzenosti. Fantázia sa chichoce popod nos a tvári sa, že odchádza. mädlí si však ruky už na moje sny. "Dobrú noc." Zaševelí a ja sa poddám spánku, kde všetko moje lúčenie bolo zbytočné.