ArsenMoriendi

Vyšla som von. Chcelo sa mi byť ďaleko od ľudí. A chcelo sa mi plakať. Hodila som sa do trávy a počúvala pieseň Pas besoin de toi. V preklade, nepotrebujem ťa. Áno, ibaže každý kto sa v tejto piesni vidí, žije presný opak. Ako ja. Potrebujem ťa. Len sa snažím nahovoriť si, že nie. Ležala som v tráve a mala chuť ujsť, alebo sa aspoň vpiť do zeme a stať sa jej súčasťou. Postavila som sa a šla sa prejsť. Bosá. Robilo mi to nejakým zvláštnym spôsobom radosť, cítiť sa ako divožienka. :D Ako som tak kráčala, pieseň, čo mi hrala v ušiach pre mňa nabrala nový význam. Začala som sa usmievať, tancovať, točiť sa, utekať, skákať, spievať, kričať. Odrazu ma premkla strašná chuť žiť. Objať celý svet, obsiahnuť ho dušou, láskať ho rukami, bozkávať ho perami a dýchať ho pľúcami. Potrebovala som dotyk prírody. Slnko už zapadlo, nad mestom sa zmrákalo. Poznáte to, také tie nechutne čierne oblaky, z ktorých je možné všetko padať. Aj krúpy, aj dážď, aj sneh. Prechádzala som sa ulicami, cesty boli vyhriate od slnka. A tá istá pieseň stále hrala. A ja som si spievala spolu so speváčkou, aj keď som nevedela slová. A ľudia čo šli okolo sa zvláštne pozerali. Tak zvláštne, až mi niekedy prišlo nevhodné sa zabávať a radovať. Prišlo mi to čudácke, smiať sa bez alkoholu, tancovať bez trávy a chodiť bosá bez pľuzgierov. Všetko mi to prišlo divné, ako som tam tak pobehovala a kývala hlavou do rytmu piesne. Ovplyvnená týmto svetom, kde sa ľudia prestali radovať z maličkostí a smiať sa bez dôvodu. No išla som ďalej a ľudia sa stratili. A s nimi i pocit, že to ja som tu tá divná. Niekedy si myslím, že by som si bola vystačila na svete sama. Ale nebola. To je len môj spôsob ako sa snažím vyrovnať s tým, že tých blízkych ľudí okolo mňa nie je až také množstvo ako by som chcela.
Vonku bolo dusno, zahaľovalo mesto takým zvláštnym tichom pred búrkou. Začala som kráčať smerom domov. Mám pri dome také panely, aby autá nechodili cez ne, je to akože slepá ulica. Denne tam prejde asi 200 áut. A slepí sú na t akurát tak policajti. Tak na tých paneloch som sedela a počúvala Adele. A húpala som nohami a hrala som sa s ružou, ktorú som mala za uchom... Bola biela, nádherná, voňala tak prenikavo, že Georgijské dámy by ju mohli používať namiesto vonných solí. A tak som tam sedela a potom ma napadla myšlienka, chodiť po tých paneloch ako po kladine. Do výšky sú asi tak meter a pol vysoké a úzke zhruba 20 cm. A tak som sa postavila a začala som kráčať. Balans som udržovala aj vďaka rukám. A tu sa zrazu zastavilo pri prechode cez túto slepú uličku jedno auto a týpek na mňa zvolal, že či nepotrebujem pomôcť. "a s čím ako?" odvetila som úsmevne. Pozeral sa na mňa tak čudne. Akoby som bola hrozba, alebo čo. "no, koľko máte rokov, slečna? v takomto veku by ste nemali piť a nieto ešte sa liepať po múre na ceste, chcete sa zabiť?!" Toľko starostlivosti.  A taká zbytočná. Skazil mi náladu. Zliezla som dole a odišla domov. A teraz neviem, či je správne tancovať a smiať sa bez príčiny, skákať v daždi a kričať proti vetru. Neviem či mám byť prirodzená v tomto svete plnom neprirodzenosti.