ArsenMoriendi

Rozpáli zmysli žeravá slza,

či prebudí sny bolestná múza.

A objatie, čo hrialo doposiaľ, už nie je.

S ním i úsmev ochladol.

Sklesnutý duch, prislabá vôľa.

Tie staré rany, moc dlho sa hoja.

Oko Boha hľadí priamo na mňa.

Tá žeravá slza, čo páli ma, tak klamná,

kotúľa sa po krivkách pier.

A bolesti chuť omamná,

zviera moje chabé zmysli,

do klietky, ktorej kľúče zmizli.

Sen tmavých dní,

prebudiť sa zas.

Zaspávať, keď sa rozvidní a

nechať sa noci napospas.

Prenikavý chlad, čo týra telo

už i tak slabé.

Čo oko nevidelo myseľ neuverí práve.

I srdce závidelo tej veľkej nočnej sláve.