ArsenMoriendi

Poháre sa dopili. S poseldným dúškom vína, vytratila sa zo života všetka chuť, energia. Sklo buchlo o stôl a rozbilo sa na nekonečno kusov, to sa duša roztrhla a vlákna zhoreli.

Apaticky sledoval oblohu a nevedome pokyvkával rukou do rytmu ticha. Vyprahnute sa natiahol za fľašou vody. Pil, keď cítil smäd. Jedol, keď mu kyselina začala ohrýzať steny žalúdka, spal, keď mu padali viečka. Struny jeho harfy sa pretrhli tak odrazu ako vybuchne vyhasnutá sopka, alebo padne na Zem veľké vesmírne teleso a vyhubí dinosaurou. Tak stíchla hudba, odišla harmónia, zavládlo ticho.

Črepiny popadali na zem, na koberec, roztrúsili sa po stole aj po podlahe. Horlivo ich začal zbierať a klásť menšiu do väčšej, tú zas do väčšej a tú do väčšej. A nakoniec do koša, alebo do vaku vo vysávači.

Chodil po meste a hľadal hudobniny, reku, že si opraví svoju duševnú harfu. No nikde struny na harfu nemali. Asi potreboval niečo iné. Nová nástroj, novú dušu. Zažiadal teda o ňu na nebeskom úrade na vymáhanie dlhov. Bol si istý, že novú dušu mu Boh dĺži, veď sám ho pripravil o tú prvú.

A tak stáli na stole nové poháre, vyleštené, čisté, celé, plné vína.