ArsenMoriendi

Odrazu stojím na temnom závoji zvanom svet.
Odrazu stojím a okolo mňa nikoho niet.
Okolo hľadím, vzdávam sa dobra deň čo deň.
Do sveta kričím: "Dobro už nie je, áno viem!"
Horúca zem, do plameňov zahalená,
vzdáva sa posledného,aj svojho mena.
A ten čo hľadá dozvie sa veľa,
vzdáva sa, aby už viac ohňom trpieť nemusela.
Zdá sa mi to? Alebo je v plameňoch už všetko?
To len ja horím, trápením a smútkom.
To svedomie ozvalo sa prudko.
Snáď len vražda vyrovná sa mojim hrozným skutkom.
Zrada. Prečo sa tak často blížiš k mojim dverám?
Prečo mám pocit, že mám ťa rada?
Si snáď slasťou? Alebo utrpením.
Pýcha. Kvôli tebe ešte dýcham.
Hnev. Znova si tu? Už mám toho dosť.
Odíďte! Chcem byť sama. A chcem?
Veď koho mám, keď nieto pýchy,
koho keď hnev, zrada odídu?
Vráťte sa, prosím! Nech som radšej zlá.
Nech deň čo deň vzdávam sa dobra.