ArsenMoriendi

 Bol jeden z tých dní, kedy vo vzduchu cítiť vôňu mokrého prachu. Do hlavy vám udiera tlaková níž a sychravosť prináša vám len deprimujúce myšlienky. Opustená ulica zívala prázdnotou. Všetci boli schovaní doma, v teple. Kde-tu prebehla čierna mačka rezko cez cestu. Šmatravými krokmi som križovala ulicu. Nemala som dáždnik, takže keď sa rozpršalo, nemohla som urobiť nič, len pokračovať vo svojej ceste. Mierila som niekde, sama neviem kde. Z domu som odišla približne pred dvomi hodinami. Odchádzala som so slovami, že sa už nikdy nevrátim a mienila som slová dodržať. Ťažko sa mi dáýchalo, aj keď práve toto malo byť mojim oslobodením, akoby ma každým metrom ťahali hrubšie povrazy zase naspäť. Domov. Ako ten pustý dom nazývali moji priatelia. Túlala som sa ulicami, smerujúc ktoviekam. Dážď bol odrazu silnejší, bodal ma po celom tele. Pod chvíľou ma striasalo a ruky som si zastrčila ešte hlbšie do vreciek na tenkej jarnej bunde. Neviem, či bolo múúdre brať si ju v marci. Na múdrosti som ale nemala dnes čas. Všetko, čo som vykonala, bolo spontánne. Prirodzené. Obloha bola čierna, nebola sivá. Bola búrkovo čierna. Zakalená. Neviem ani opísať moje skľučujúce pocity. Tvár som mala premočenú od dažďa. Neplakala som. Bola som unavená na to, aby som plakala. Zahrmelo a mňa sa zmocnila úzkosť, čo si počnem? Kam pôjdem? Uvidela som zastávku. Skryla som sa pred dažďom. Sedela som premočená na lavičke a hľadela som do dažďa. Srdce mi napĺňal hlboký smútok. Tvár mi padla do dlaní. ´Tak toto máš pre mňa prichystané? Toto je ten môj slávny údel?´ Pomyslela som si trpko a zdvihla hlavu k nebu. "Tak prečo som sa rovno nezadusila tou pupočnou šnúrou, ktorú som mala okolo krku, keď som sa narodila? Načo trčím na tomto skazenom svete plnom nešťastia? A nech mi niekto povie, že ma miluješ!" Z tichého vzlykotu som odrazu kričala a hromžila. "Kecy! Vždy si na mňa sral!" Hlas mi ochabol ako keď z vás odrazu vyprší všetok hnev pri pohľade na plačúceho oproti. Nervy som mala otupené dažďom. Hlavu som si opäť vložila do dlaní. takto som chvíľu spočinula v tichom rozjímaní. Žmolila som v rukách retiazku s krížikom, ktorú som mala na krku. Trhnutím som ju odopla a ostala mi v ruke. Zahnala som sa a hodila ju na čo najďalej, pristála niekde na ceste. Akiste teraz čakáte, že sa objaví niečo, čo by ma vytrhlo z mojej poloapatie. Vysnívaný princ, záchranca, Boží hlas. Nič takého sa nestalo. No ja som odrazu uvidela dúhu. Krásnu. Leskla sa celým spektrom farieb. Zjavila sa na oblohe tak znenazdajky, ako znamenie, že život nie je taký zlý. No ja som s trpkým úsmevom povedala: "Teraz už je neskoro." Vstala som a otočila sa dúhe chrbtom. Vyrazila som oproti dažďu a môjmu osudu, ktorý sa síce črtal negatívne, ale predsa sa črtal.