ArsenMoriendi

Sedí sám.

Všade sa mihajú ľudia,
ale jeho akoby sa nič netýkalo.
Vo svojom svete nahliada inam ako my,
smrteľníci.

Sedí sám.
Kučerami si zakrýva oči,
nehľadiac na svet navôkol.
Ani na mňa.

Pozorujem jeho prázdny pohľad
niekam do jeho ríše.
Ktovie čo teraz vidí namiesto školských priestorov.
Vodopády? Lúky? Ulice mesta?
Lesy? Pláže, moria, ostrovy, stajne?
Neviem.
Ale chcela by som vedieť.

A možno je ako všetci ostatní.
Ale prečo potom sedí sám?
A stále sedí.
A čas beží.
A ja k nemu nie som o nič bližšie.
A on stále pozerá niekam, kde my nevidíme.

Havranie oči mu spočinuli na mne.
Pozerala som sa a chvíľu sa nič nedialo.
Iba sme sa obaja pozerali.
A potom sa odvrátil.
A stále sa nič nedialo.

Sedí sám.
A ja tiež.
 Ale naše svety sú si tak vzdialené
 ako Sibír nie je pri Čile.
Stále sa skrýva za svoje kučery
a ja sa skrývam za šialenstvo.
A nie je to náhodou už aj pravda? 
Možno som naozaj šialená. Kto vie?

Ale on sedí sám.
A nevníma celý svet.
Vrátane mňa.
A ja?
Nevnímam celý svet.
Okrem neho...